Priama aplikácia „gilotínového ustanovenia“ článku 17 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pri nenávistných prejavoch a jej úskalia

Abstract

V článku 17 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) je za účelom obrany demokracie a jej hodnôt zakotvená tzv. „klauzulu zákazu zneužitia práv“. Štrasburské orgány ochrany práva (t. j. Európsky súd pre ľudské práva a bývalá Európska Komisia pre ľudské práva pôsobiaca až do jej zániku v roku 1998) v niektorých prípadoch týkajúcich sa najzávažnejších foriem nenávistných prejavov pristupujú k tzv. priamej aplikácii čl. 17 Dohovoru čo má za následok, že stažnosť na porušenie slobody prejavu zaručenej v čl. 10 ods. 1 Dohovoru je v takomto prípade priamej aplikácie čl. 17 Dohovoru odmietnutá ako ratione materiae nezlúčiteľná s ustanoveniami Dohovoru bez toho, že by došlo ku konaniu o podstate sťažnosti (t. j. o merite veci). Práve v dôsledku priamej aplikácie čl. 17 Dohovoru v niektorých prípadoch týkajúcich sa najzávažnejších foriem nenávistných prejavov sa toto ustanovenie niekedy zvykne označovať aj ako tzv. „gilotónové ustanovenie“. Cieľom tohto príspevku je tak na základe analýzy kľúčových faktorov týkajúcich sa priamej aplikácie čl. 17 Dohovoru, ktorými sú predovšetkým charakteristika konania spadajúceho do rozsahu čl. 17 Dohovoru, podstata priamej aplikácie čl. 17 Dohovoru („gilotínový efekt“) a problematické aspekty (úskalia) priamej aplikácie čl. 17 Dohovoru pokúsiť sa posúdiť, či priamu aplikáciu čl. 17 Dohovoru možno v súčasnej demokratickej Európe považovať za vhodnú metódou boja proti najzávažnejším formám nenávistných prejavov.