Môže umenie vypestovať dobrého občana? Aristotelov príspevok vo svetle teórie výchovy

Abstract

Text pojednáva o význame a vklade politickej filozofie načrtnutej Aristotelom pre aktuálny kontext občianskeho vzdelávania. V prvej časti analyzuje Aristotelove uvažovanie o tom, kto je občan polis, ako sa občanom stáva, akými vlastnosťami má disponovať a v neposlednom rade vysvetľuje, ako sa má takýto občan vychovať. Druhá časť pojednáva o prostriedkoch takejto výchovy, ktorým Aristoteles venoval časť svojej Politiky a Poetiky – o hudbe a o tragédii. Obe sú významným prostriedkom morálnej výchovy; hudba pre jej melodický a rytmický význam, vďaka ktorému občan navyká cnostiam; tragédia ponúka možnosť očistenia sa od strachu a súcitu. V závere textu je Aristotelov koncept výchovy rámcovaný teóriou výchovy, ktorá pestuje prax mýto-poetickej skúsenosti, a ktorá môže byť odovzdávaná práve humanitnými a výchovnými predmetmi.

Má význam brániť „neproduktívne“ vzdelávacie obsahy v dnešných časoch?

“…Týmto posolstvom humanitných predmetov, ktoré sú statusovo zastúpené v škol-skom kurikule rôzne (nielen umením samotným), sme sa podrobnejšie zaoberali v samostatnej štúdii (Danišková, 2014). V krátkosti sa pokúsime vyabstrahovať zá-kladnú logiku uvažovania.…”